Sasukeho oči - sasusaku

1. srpna 2009 v 8:31 | Natalik-chan, St, 2009-07-22 |  S, Š
Zas nový deň , ďalší dlhý deň ktorý sa nedá vydržať ako ostatne. Moje myšlienky stále smerujú iba k jedným čiernym očiam , očiam ktoré tak nenávidím. Stále je tu , ten obrovský kríž ktorý so sebou vlečiem skoro celý svoj život. Snažím sa nájsť odpovede na otázky ktoré , blúdia niekde vo mne a viem že tam sú ! Ale nemôžem ich rozlúštiť ! Hnnn je to zvláštne , ani boh nevie aký by


som bol keby..., aký by som mal sen , či by som vôbec nejaký mal alebo či by som sa stal iba ten tuctový Uchiha ako bola polka môjho klanu. Proste tí čo sa preslávili očami ich predkov a bratov ale nie vlastnými. Vstal som a posadil som sa , moje myšlienkové pochody sú v poslednom čase stále divnejšie. Nemám čas rozmýšľať čo by bolo , minulosť je minulosťou a tú už nezmeníme. Prudko som vstal , tak prudko že posteľ zaškrípala. Nepozrel som sa na hodiny , nezaujímal ma čas , či je ráno alebo večer , nemal som chuť spať. Moja hlava bola na prasknutie. Prešiel som tichými chodbami a vstúpil do Orocinarovej pracovne. Chvíľku som sa hrabal v dokumentoch a prezeral si rôzne spisy. Prestalo ma to baviť , nemohol som sa sústrediť. Moje oči len tak blúdili po priestore ktorý som mal na dohľad. Zastavili sa na predmete ktorý odrážal svetlo sviečky. Postavil som sa a prešiel smerom k regálom s knihami . Vzal som to do rúk a prezeral ako sa ligoce vo svetle sviečky. Ochranná čelenka listovej dediny. Presne takú som kedysi nosil aj ja , ale odišiel som , myslím že som spravil dobre. V Konohe som nemal budúcnosť. Ale stále mi vŕtalo v hlave prečo to tu Orochimaru má veď on si takéto veci z boja neodkladá. Spomenul som si že ninjovia si často na čelenky vyrezávajú svoje mena dozadu. Otočil som čelenku a zhlboka som sa nadýchol , nebol to pre mňa taký šok ako som si myslel keď som tak uvidel to meno. Sakura Haruno. Prešiel som po jej mene prstom. "Heh" uchechtal som sa , musel som sa uchechtnúť keď som si na ňu spomenul , na ružovovlasé dievča. Celé tie roky som na Konohu nejako extra nepomyslel ale teraz sa mi začali vynárať spomienky. Nemohol som z tej čelenky odtrhnúť oči. Odraz mojich očí bol nenapraviteľne vrytý do mojej mysle. Kládol som si otázku ako sa tu tá čelenka dostala. Mojou mysľou prebehli viaceré dôvody. Nezdalo sa my že by si Orocimaru bral suveníry s prehratého boja. Nechcel som si to pripustiť ale možno je už Sakura mŕtva. Neviem prečo ale tajne som dúfal že ju nezabil , chcel som nájsť vysvetlenie. Začal som prehrabávať spisy. Ani som nevedel prečo som otvoril obrovskú knihu ktorá bola v prvom regále s nadpisom "Metome Meto" inak povedané Orocimarovi pokusný "zajačikovia". Chvíľku som listoval večšina z tých ľudí už bola mŕtva , Orocimaru si ku každému značil čiernu bodku keď zomrel, aké pokusy na ňom robil a tak. Na poslednej stránke som sa zastavil. Sakurino meno svietilo rovno v strede textu. Nevedel som čo mam robiť či sa radovať z toho že ju ešte Orocimaru neumučil na smrť alebo byt smutný s toho že ju Orocimaru mučil. Hneď som sa pozrel na číslo izby , alebo skôr väzenskej kobky. Ešte že tie kobky neboli tak zle ,pretože tam povodne bývali Orocimarovi stúpenci. Bolo to v podzemí ,5 poschodí pod povrchom , úplné dolu. Nikdy som tam nechodil , neznášam to tam. Nech som akýkoľvek krutý kreten až tak nie. Moje zmysli stále nevedia pochopiť čo Orocimaru na mučení ľudí vidí. Ťahalo ma to dolu , chcel som ju vidieť. Vedel som že to bude hrozný pohľad ale nemohol som si pomôcť. Prešiel som chodbami a schodišťom úplné dolu. " 1005 ,1006, 1007, ... ,1069" To je ta izba , tu je to , stačí otvoriť dvere. V ruke sa mi hojdal kľúčik. Moja zvedavosť vyhrala. Otočil som kľuč v zámke a jemne prešiel po kľučke. Dvere sa otvorili. Vstúpil som dnu. Ta izba bola normálna bola tam posteľ stôl so spálenou sviečkou takže tam bola tma. Svetlo vychádzalo iba s chodby. Pred posteľou boli položené topánky. Tie topánky boli až príliš upravené presne vedľa seba ani na milimeter nesúmerné. Izba sa ozvívala prázdnotou. Prešiel som od dverí do stredu izby. Nič. Nikto nikde. Orocimaru svoje pokusy v noci nerobí , to som vedel a vedel som že teraz určíte tvrdo spi. Kabuto by sa bez Orocimara neodvážil , tak kde je to dievča?"
Vyšiel som von a pozrel sa na pravo . NEMOZNÉ! Bola tam!!! A stála na rozcestí pri ďalšej tento raz tmavej chodbe mohla buď pokračovať alebo tam zabočiť. Dívala sa rovno do tmy tmavej chodby. Na sebe mala biele voľne tričko , bola bosá a biele nohavice po kolena ,
vlasy si nechala plaziť sa po pleciach. Nevidel som ju dobre , bola celkom ďaleko. Bezmyšlienkovito som sa rozbehol tým smerom. Musela ma počuť to bolo jasne ale neutekala , nezmenila svoju pozíciu ani o jeden jediný milimeter. Zastavil som ani nie krok od nej a prudkým pohybom ruky som ju točil smerom k sebe. To čo som vtedy uvidel ma vystrašilo. Ako som toto všetko mohol brat na takú ľahkú váhu? Ako som niečo takéto mohol dovoliť? Ako som vôbec mohol rozmýšľať iba o návšteve? Ako to že som si rovno nedal za ciel ju z tohto utrpenia dostať? Som necitlivý sebec . Otočil som ju a chytil rukami tak aby sa musela dívať na mňa. Však aj dívala ale tento pohľad bol iný, tento pohľad sa díval priamo cezo mňa , akoby som bol vzduch , nič. V živote som nevidel prázdnejšie oči . Zelena vybledla život sa vytrácal tak rýchlo. Bola inde , niekde úplne inde na míle ďaleko odtiaľto. To jedine som vedel naisto. Zdalo sa mi hlúpe rozprávať. Bolo to akoby som sa snažil rozprávať s bláznom na psychiatrii. Zrazu som si dokonca nevedel spomenúť na dôvoď prečo som odišiel s Konohy. Nevedel som si spomenúť prečo som plný nenávisti a dokonca som si nevedel spomenúť ani na svoje vlastne meno. Jedine čo som registroval
a chcel registrovať že tu Sakuru nenechám že ju musím odviesť preč . Chcel som vidieť jej zelene oči a chcel som aby ona videla mňa. "Pod so mnou" povedal som , bolo to potichu možno tak potichu že to nepočula. Otočila hlavou jej oči sa vpájali do mojich stále viac rezali a rezali moje vnútro. Odstrčila moje ruky , akoby bola duch. Prešla okolo k dverám svojej cely , svojho vezenia a prešla nimi. Prekvapilo ma to , nechcela utiecť alebo skôr nemala šancu na útek a bol to márny boj? Išiel som za ňou. Vstúpil som a uvidel ju sedieť na posteli. Ruky mala polozene na stehnách , prekrížené. Dívala sa na ne. Prišiel som bližšie. " Chcem aby si išla so mnou , pôjdeš?" Zase sa na mňa pozrela a v jej očiach bola iba jedna myšlienka myšlienka ktorá vyjadrovala vetu : Nemám na vyber. Postavila sa. Všimol som si že sa určíte nehodlá so mnou rozprávať. Prešli sme ku schodišťu. Tam zastala. Nepohla sa ďalej. Nebol som dobrý v čítaní ľudských očí. Vzal som ju a podvihol na schod pred seba. Pokračovala ďalej po ostatných. Snažil som sa byt viac zdvorilí ako obvykle. Nikto ma neučil dobrému správaniu a čo sa patri alebo nie ale toto som Sakure dlhoval. Doviedol som ju do svojej izby. Priniesol jej jedlo. Zjedla ho. Každý iný ninja by si myslel že to jedlo je otrávené a vzpieral sa. Ale ona nie, zjedla a nič nepovedala. Bolo to ako keby jej duša bola niekde v nebi a jej telo sa zúfalo snažilo samé držať nažive. Preniesol som ju na posteľ a zakryl dekou. Myslím že to bola deka ktorú som využíval iba pri najhorších zimách keď aj tu prenikli mrazy. Predtým som si to nevšimol ale bola nenormálne ľahučká ako pierko. Mala triašku a teplotu , asi ochorela však kto by sa čudoval keď tam dolu je ledva 0 stupňov. " Zostaň tu dobre" povedal som , skoro som pošepkal. Prehrabával som jej ešte chvíľku vlasy kým nezaspala. Nemohol som tomu uveriť. Že tu naozaj je pri mne a živá. Cítil som strašne veľkú potrebu ochraňovať ju. Vedel som že ju Orocimaru skôr alebo neskôr bude hľadať. A ja ju mu nedám. Bolo mi to v podstate jedno čo sa stane s nim. Sadol som si na okraj postele , chrbtom k Sakure a premýšľal. Po prvý raz som zapochyboval či som mal odisť z Konohy. Myšlienky ohlušovali pocity. Ako mohla pomsta zo mňa tak rýchlo vyprchať? Viem zmenil som sa ale až tak moc? Prečo mam pocit že všetky tie roky čo som tu bol a trénoval som strácal čas? Sedel som tam veľmi dlho , neviem presne koľko. S dumania ma vyrušil Kabuto. Nebol prekvapený keď videl Sakuru na mojej posteli takže o tom Orocimaru vedel." Máš sa dostaviť do Orocimarovej pracovne" povedal a zmizol. Netrvalo mi dlho kým som tam prišiel. Orocimaru sedel za svojim stolom a prehrabával sa v papieroch. Keď ma uvidel na chvíľku prestal. Pustil papiere z rúk a prekrížil ich na prsiach. " Myslím že vieš prečo som ta sem volal" " Netuším" povedal som ľadovým hlasom. " Tak ti to budem musieť objasniť. Ide o tvoju bývalú kamarátku Sakuru vieš ,akosi zmizla zo svojho vezenia a objavila sa vo tvojej izbe. A ja ju chcem späť" Snažil som sa tváriť že ma to nerozhádzalo , ako vždy som premenil svoju tvar na ľadovú fasádu ktorá pri Orocimarovi zaberala najlepšie. " Bohužiaľ to nepôjde." Povedal som podľa tejto role ktorú som pravé hral. Keby som mal prejaviť svoje pravé pocity asi by som Orocimarovi rozmlátil hubu. No pokiaľ by sa to nestalo naopak. " Ale pôjde , ešte dnes ju odvedieš na svoje miesto rozumieš Sasuke?" " Nie" povedal som rozhodne , nesmiem sa nechať uniesť musí byt ako "kocka ladu". " Ty mi budeš odporovať?" Orocimaru prudko vstal so stoličky . Par papierov popadalo dolu. " Áno budem" Vytiahol katanu a priložil mi ju ku krku. Katana bola plna energie. Aktivoval som sharingan. Moja katana bola rýchlejšia ako ta jeho a zlomila tu jeho. "Myslíš že ma porazíš Sasuke?" " To sa uvidí" Bojovali sme len chvíľu. Jedno smrtiace jutsu za druhým. Tento boj bol veľmi nevyrovnaný. Najprv som mal navrch ja , vyhrával som a potom zas Orochimaru. Neviem ako sa mi to podarilo ale vyhral som úskokom na pravej strane čím sa jeho katana vyhla môjmu telu a ta moja cez neho prešla.
Kabuto to sledoval , keď videl že som silnejší ako Orocimaru odpratal sa. Hnn myslím že si to Orochimaru nezaslúžil ale pochoval som ho. Cele týždne sa nič nemenilo. Sakura bola stále taká. Kabuto sa pridal ku mne ale vedel som že mu nemôžem veriť. Prepustil som vezňov ale Sakuru som si nechal pri sebe.
Bolo asi sedem hodín večer. Hodiny v izbe začali odbíjať. Nevšimol som si že sa Sakura posadila iba to že sedela na posteli a smiala sa , nie nahlas , bol to proste iba úsmev. Akoby jej to pripomenulo niečo pekne. Sedem hodín , čo ti to pripomína Sakura hnn? Síce sa usmievala ale jej oči boli stále inde prste preč. Prišiel som k nej. Strácal som súdnosť. Sadol som si na posteľ. Otočil jej hlavu rukami. Pobozkal ju. Vtedy sa niečo zmenilo. Pocítil som ako sa vedľa mňa do toto skôr "mŕtveho" tela nahromaďuje chakra a plynie nim akoby sa znovu prebudilo. Zostal som trochu ochromený. Prebudila ma za ta rana ktorú som ucítil. Neuvedomoval som si čo ma to vlastne zasiahlo, to my doklaplo až po par sekundách. Facka. Poriadne to pálilo. Vôbec som si neuvedomil kto mi ju vlastne dal. Sakura je späť. Vybehol som z izby a bežal za ňou , v tomto bludisku som sa vyznal dobre ale vôbec ma nenapadalo kam mohla bežať ktorým smerom. Hľadal som ju. Neznášam keď niekto takto zdrhne. Za rohom som počul kroky. Bola múdra robila kroky tak ako ja aby som ju nepočul a myslel si že sú to moje vlastne ale teraz sa pošmykla. Presne vtedy keď som zastal. Nepočítala s tým. Neotáčal som sa , vedel som že ma pozoruje. Zahral som že som si to rozmyslel a prešiel som do druhej chodby. Na konci som zastal za rohom. Počul som kroky smerujúce ku mne. Nemohol som dýchať. Zadržal som dych. A ta sekunda prišla. Počul som ako sa oprela o múr tesne pri rohu , bola presne v tej istej pozícii ako ja len z druhej strany , chcela sa pozrieť nenápadne na mňa ako idem ďalej lenže ja som nešiel. Pripadalo mi to komické a napadol mi bláznivý nápad. Už sa chcela pozrieť keď som spravil 2 kroky otočil som sa a pritlačil som jej ruky k stene mojimi rukami , aby nemohla ujsť. Zamrzla. Pomaly otočila hlavu . Nestihol som dobre zamaskovať ten priblbly úsmev. Musela si ho všimnúť. No po par sekundách sa mi podarilo dať dokopy zas ľadovú fasádu. Vystrela sa. Konečne bola jej duša na správnom mieste. V očiach mala zlosť. Veľkú zlosť ktorú by najradšej vychrlila na mňa. A ja som vo svojom vnútri skákal radosťou. Jej zlosť ma rozosmievala. Bola ako mačiatko ktoré sa hra na leoparda. Vedel som že sa v tejto chvíli nemôžem smiať. Moja pesimisticky založená povaha veľmi utrpela pretože prevládal smiech. " Pusti ma!" prikázala mi. Nepočúval som , bol som myšlienkami niekde inde ale môj vyraz
som stále držal. Snažila sa vykrútiť. Možno keby nebola taká slabá z tých rokov čo je tu, tak by sa jej to podarilo. Vedel som že ju nenechám ujsť , bolo to nefér odo mna ale už po druhy kráť som ju udrel do zátilku. Svoj účel to splnilo. Moje ruky zobrali jej krehkú postavu a odniesli späť do izby. Od prvého okamihu sa moje oči museli na ňu dívať . Polozil som ju na posteľ a jemne jej prešiel prstom po perách a potom chvíľku prstami hladil jej vlasy. Zase sa vo mne bili dvaja ľudia. Jeden čo chcel pomstu a smrť , ten bol veľmi chladný a druhy ktorý chcel ju. Tohto človeka kedysi na chvíľku oživil Naruto , môj najlepší priateľ hnn aký by som asi bol keby som ostal dlhšie. Neviem ako dlho som tam sedel zdalo sa mi to ako minúty a pritom to boli hodiny. Prebrala sa niekedy na obed. Zas ten pohľad ktorý keby mohol zabíjať. Ja som sedel v kresle. Ona vstala a sadla si za stôl dala si jednu ruku pod bradu a druhou klepkala po stole. Nemo ma pozorovala. Neodtrhla oči ani na sekundu. Vstal som a dal som na stôl nejaké jedlo. Chvíľku tam len tak sedela.
" Prečo neješ?" spýtal som sa. " Nejem jedlo ktoré mi dajú ti čo nie sú moji spojenci , nemám istotu že ma to nezabije že to nie je otrávené" povedala opatrne akoby sa snažila pozorovať moju reakciu. Vstal som a prešiel ku stolu. Sadol som si naproti nej. Vzal som si prvú jedlu vec a zahryzol sa. Pomaly som ju zjedol. " Ešte stále si myslíš že je to otrávené?" Sklopila zrak a uchechtla sa. " Nie" Načiahla sa a vzala si jablko. Priblížila si ho k perám najprv a potom sa doňho zahryzla. To čo robila ma spaľovalo nevedel som si pomôcť. Čo odo mna chcela? Vzrušiť ma? Tak toto sa jej podarilo. Zase sledovala moje oči. Je oveľa iná ako keď sme boli deti. Stalo ma veľa námahy aby som sa proste nepostavil a nezačal ju bozkávať. Snažil som sa vykľučkovať s tohto labyrintu ale nedarilo sa. Tak som stavil na jej hru. Naklonil som sa cez stôl a priamo som sa pozrel do jej očí. Moje oči hypnotizovali tie jej a naopak. Nemohli sme sa od seba odtrhnúť. Nakláňal som sa stále viac a ona tiež. Pobozkali sme sa. Mierne sa postavila. Ja som ju chytil okolo pása a pritiahol okolo hrán stola až k sebe. Bola otočená celom ku mne a chrbtom k stolu. Ešte stále sme sa bozkavali. Držala ma rukami okolo krku.. Rukami som zašiel k jej stehnám , zdvihol ju a posadil na stolík. Dala mi ruky do mojich čiernych vlasov. Mohol som to nechať zájsť aj ďalej , ale nenechal. Odtiahol som svoje pery a objal ju. " Mala by si si pospať. Musíš byt unavená." "A čo keď sa mi nechce spať?" " A čo keď nemáš na výber? " povedal som a usmial sa. Pri týchto slovách
som sfúkol sviečku , vzal ju do náručia a preniesol na posteľ. Ľahol som si k nej. Sakuru premohol spánok veľmi rýchlo. Ale ja som stále nemohol zaspať. Dlho som zostal hore aj keď nakoniec ma únava premohla.
Keď som sa ráno zobudil uvedomil som si jednu vec že tu už nemôžem zostať. Odídem a Sakuru zoberiem so sebou. Ešte stále spala. Potichu som vstal a začal baliť veci. Otvorila oči a spýtavo na mňa hľadela. " Sasuke , čo to robíš?" spýtala sa. " Odchádzam ... a chcem aby si šla so mnou ale nútiť ta nebudem , ak chceš môžeš sa vrátiť do Konohy." " Chcem isť s tebou , nech pôjdeme kamkoľvek a kam vlastne chceš isť?" " Chcem isť niekam kde budem šťastný a chcem tam isť s tebou" pomaly som prešiel k posteli a sadol si tam" Nikdy som si nemyslel že toto poviem práve tebe ale neľúbim ťa" zamračila sa" pretože to čo k tebe cítim sa nedá považovať za lásku , je to posadlosť ,1000-krat silnejšia ako je láska ." Keď som to dopovedal jej oči srašali prekvapením. Sklopila zrak . " Aj ja ťa milujem" povedala a nevedela zakryť červenú farbu jej pokožky.
Nenechal som ju ďalej sa trápiť , zdvihol som jej hlavu a jemne ju pobozkal. " Pôjdeme niekam kam nás nikto nenájde , alebo by si chcela isť do Konohy?" " Ja,... pôjdem kamkoľvek chceš."
Naše kroky viedli ďaleko skákali z jedného stromu na druhý a miesto kam som sa tak ponáhľal bolo čím ďalej tým bližšie. Odišiel som od Orocimara aj všetkého tohto hurhaju , od Konohy. Vykašľal som sa na celého môjho brata aj s mojou pomstou , mojim rodičom to už životy nevráti a ja mam ten svoj ktorý nesmie byt ovplyvnený nikým a ničím okrem mňa. Ale zobral som si so sebou to najcennejšie z obidvoch týchto "svetov" ,Sakuru Haruno.
Poznámky:

Mnoo pisala som to ked som zacinala pisat.A bola to jednorazovka do sutaze ktora sa neskocnila lebo autorka blogu blog zrusila. Dufam ze sa vam to lubilo a prepacte za chyby.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Vložil SoraCukrFay, St, 2009-07-22 20:02 | 1. srpna 2009 v 8:32 | Reagovat

Pozri sa... Ani sa mi to nechce nejako čítať.. Tá úprava ma od toho úplne odrádza.. Ja neviem, od čoho myslíš, že sú tu tie Pravidlá FF? Tak si ich celé prečítaj a potom uvidíme.. Ak to upravíš do zajtra, pozajtra, možno to vydáme, ak nie, pôjde to preč

2 P3P | Web | 13. srpna 2010 v 23:42 | Reagovat

prekrásne......nemám čo iné k tomu dodať :D

3 P3P | Web | 13. srpna 2010 v 23:43 | Reagovat

inak o tých pravdlách som v živote nepočula :O vsťahujú sa na všetky blogy?? :O

4 Sorafay | 17. srpna 2010 v 15:09 | Reagovat

Na aké blogy prosím ťa?
Keby si si túto stránku prezrela lepšie, všimla by si si, že tu sú poviedky z konoha.cz, ktoré tam neuverejňujeme. :-)
Takže sa zmieňujem o Pravidlách, ktoré máme na tej stránke ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama