Nečakané udalosti 1

3. června 2009 v 11:37 | sisqa - 2008-01-22 |  N

Po neobyčajne veľkej miestnosti sa ozývalo trenie korčúľ o ľad, ktorý spolu s hudbou pre mňa tvoril slastnú pieseň. Stačilo sa na chvíľu zasniť a nepočuť od druhých výkriky,(len tak pre zaujímavosť prisahala by, že niekedy počula hore na streche hlučné kroky, ale keď sa pozrela smerom na hor tak nič tam nebolo) áno to som mala najradšej ale dnes som nemohla, dnes nie.


,,Výskok je príliš malý, odraz sa viacej od zeme.!´´ zobudila som sa na zavolanie mojej vlastnej trénerky (mamy). ,,haj´´ Išla som na to, skúsiť to znovu. Odrazila som sa ako som najlepšie vedela už už som mala ten pocit ako keby vznášať sa bola ta najľahšia vec akú som len poznala. Ale zrazu sa v mojich nohách ozvala trpká bolesť a ja som padala ako kameň do vody, lenže tá voda bola plná tupých ľadových tŕňov.
,,Ariko!!! Počula som už len starostlivý výkrik a potom už nič, len veľká tma a ticho.
O 6 hodín neskôr.
Pomali otváram oči, vidím dve osoby pred sebou. Sú mi známe. Mami? Doktor?
,,Už je hore´´ povedal doktor s kľudným hlasom. Mama ma objala, pocítila som ako mi mokne tričko. Mami čo sa stalo auuu!!!! Snažila som sa vstať, ale prekazila mi to bolesť v nohách.,, upadla si do bezvedomia, ohlásil mi lekár, po trochu krátkom mlčaní ďalej pokračoval: tvoja mama mi všetko povedala, že skoro vôbec neješ,
nespíš, neoddychuješ ale len cvičíš na ľade kôli tej súťaži aby ťa prijali na špičkovú školu. Keď to tak s tebou bude pokračovať zle dopadneš dievča. Nechal som mame lístok ako by si sa mala stravovať.´´ S týmito slovami lekár odišiel. Áno súhlasila som v mysli s ním keď som si prebehla tie posledné dva týždne, nič som nejedla ale ja by som sa do jedenia s chuťou pustila keby mi to mama nezakázala.
Spomenula som si ako mi mama rozprávala, že bola druhou svetovou šampiónkou v krasokorčuľovaní ale asi sa s tým ešte nezmierila.
Naozaj, Arikina matka bola strašne na ňu prísna. Nedala jej dýchať dokým sa nenaučila nejakú zostavu. Arika bola jedináčik a nemala otca. Po odchode lekára Arike ukázala ten papier čo napísal lekár a agresívne ho roztrhala, na to povedala:,, pauzy a oddychy sú pre slabochov! Keď sa chceš dostať do finále nesmieš nikdy povoliť a nezabudni, že zajtra sú preteky!!´´ na to odišla. Chvíľu som čumela do stropu a rozmýšľa čo bude s mojim osudom. Zbožňovala som krasokorčuľovanie lebo som sa pri tom cítila voľná. Ale pri mojej mame som len počula súťaž, súťaž, súťaž…
Chvíľu som ešte rozmýšľala ako mám jej to vysvetliť, že už nechcem súťažiť ale premohol ma spánok, nemala som vôbec žiadnu energiu a ku koncu bol predsa len večer.
O 1 hodine ráno.
Pomali otváram oči cítila som ako keby niekto na mňa vydychoval teplý vzduch. Nemýlila som sa, nado mnou sedel chlapec, mal nádherne čierne oči ako tá najchladnejšia noc, videla som mu len do tváre. Chcela som sa zdvihnúť a vykríknuť, že čo robí v mojej izbe. Nestihla som vydať ani hlásku lebo jeho ruka mi skončila na perách. Bola som uväznená v jeho zovretí a srdce mi búšilo ako pojašenému králikovi Pomali sa priklonil ku mne a čo najjemnejšie mi zašepkal do ucha:
,,keď chceš aby som ťa pustil ta sa prosím ťa ukľudni, bude to ľahšie pre mňa ale aj pre teba.´´ Pomalým pohybom som prikývla. Sadol si vedľa mňa na posteľ a počkal do kým sa aj ja neposadím, chcela som aj vstať ale zase prišla bolesť a tak som si len
sadla a on ma len pozoroval čo robím. Keď sme boli usadení tak spustil:,, Viem, že sa ti to bude zdať smiešne, ale potrebujem vedieť či to znamenie na pravej nohe máš od narodenia. Jak to vedel!? Povedala som si v mysli. Čo mám mu povedať, čo sa stane keď mu odpoviem zle? Zabije ma? Čo mám robiť??? Neboj nezabijem ťa, prerušil ma v rozmýšlaní.,,ty vieš čítať myšlienky???? S jemným úsmevom sa pozrel na mňa a prikývol. Úžasom som sa na neho pozerala, až do kým ma neprerušil: ,,tak už mi odpovedz.´´ Prikývla som, že áno.,, tak to budem ťa musieť zobrať so mnou´´ Vykuklila som na neho oči a nato mu hneď odpovedala:,, To ma budeš musieť prinútiť!
(síce som bola slabá ale chodila som aj dva roky na judo haha) zdvihla som sa pomocou rúk do vzduchu a smerovala som sa ho kopnúť, mal šak rýchly postreh a tak sa stihol zablokovať čo spôsobilo, že ho to len odrazilo na zem( nečakal to muheheJ).Rýchlo som sa postavila aj napriek tej nehoráznej bolesti v nohách, tichým hláskom som pískla ale ďalej bežala k dverám už už bola som tak blízko ale niečo ma chytilo za nohu a ja som spadla. Otočila som sa za sebou so snahou zistiť čo ma chytilo ale radšej som sa nemala ani pozrieť. Za nohy ma držali dvaja slizký hadi. ,,Pomóóc!!´´ môj vreskot sa ozval po celej izbe, ale nikto neodpovedal. Na mojej tvári sa objavili slzy zúfalstva. Chytil ma za rameno, prinútil ma pozrieť do jeho ľadových očiach, ale tento krát boli zafarbené do krvavočervenej. Bála som sa čím ďalej tým viac, snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, mikala, vrtila ale nič nezaberalo stačilo jedno pritisnutie ramena a už som bola na tuho. Zrazu som ucítila pichľavú bolesť v hrudníku a potom už nič len ticho a tma.
Pomaly lenivo otváram oči, zacítila som príjemné slnečné teplo, kde to som? Táto izba mi vôbec nepripadala ako moja bol to úplne japonský štýl. Dokonca som spala iba na bielej deke a malom vankúši. Všade boli steny žiadne dvere iba dve okná, malý stolík, váza a kvety na parapetách. A potom mi svitlo čo sa stalo v noci, vyplašene som vstala, porozhliadla som sa, nikto nikde nič. Postavila som sa na nohy, bolesť bola preč! Nohy som mala objazané obväzom. Počula som prichádzať pomalé kroky ako prichádzajú k jednej zo štyroch stien. Pomaly ich začal otvárať. Postavila som sa do bojovej pozície pripravená ho udrieť, už už skáčem naňho ale stihol si ma všimnúť, chytil ma za nohu a odhodil ma bárs 4 metre dozadu ku stene. Tak trochu som bola omráčená, veď mi to vyrazilo dych, ale stihla som sa mu pozrieť do očí.
,, Ty??? Ohajo(dobre ráno) vidno, že si sa prebrala."
neodpustil si štipľavú poznámku. Pomalým krokom podišiel ku mne a položil vedľa mňa tácku s jedlom, nebol to ramen ale ryža s dačím a k tomu džús. S prekvapenou tvárou som chcela povedať nie ale priložil mi na ústa prst a povedal:
,, jedz, viem, že si toho veľmi málo jedla za tie cele dva týždne."
Láskavo sa na mňa usmial a odchádzal.,, Počkaj!! Ako sa voláš!? Sasuke, Uchiha, a aby som nezabudol, keď sa naješ príď za mnou. Ale kde ťa náj..." Nestihla som ani dopovedať a on zmizol.
,,No fajne, akože hneď odíde a mňa tu nechá samú, super ani neviem kde to do čerta som!"
Zoberiem si do rúk dve drevené paličky a ochutnávam len po trošku, za chvíľu sa mi líca zafarbia do ružova, v duchu si poviem, sugoj. Už dlho som nejedla takú lahôdku.
,,Koľko je asi hodín? Počkať hodín, hodín?! Dnes mám preteky!!!! Sakra, sakra."
Rozbehla som sa oproti stene a otváram ju presne ako Sasuke, teda to nebolo také ťažké, pomyslím si ale ďalej tej myšlienke nevenujem pozornosť lebo mám naponáhlo.
Kde len Sasuke môže byť. Vojdem do celkom veľkej kuchyne, lenže ani tam nie je, zbehnem dole schodmi a uvidím tri cesty ktorými môžem ísť. Nakoniec sa rozhodnem pre tie na ľavo otvorím ich a na mňa sa zosype hrba metiel, vedier a iných blbostí. Pozriem sa okolo seba a nikoho nevidím (trapas) rýchlo všetko nahádžem dnu, vojdem teda do stredných. Po otvorení na mňa zažiarilo nádherné zapadajúce slnečné svetlo a napravo odo mňa sedel Sasuke na drevenom zábradlí zafarbenom na červeno.

No takže, toto je môj prví príspevok, akože nic moc, pokračovanie možno bude
ale keď bude príliš veľa zápornych komentárov,tak asi ne.Prosím vás neukamenujte ma a pravopis si nevšímajte rada si vipočujem vaše rady:)))

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 dominika | Web | 3. června 2009 v 11:42 | Reagovat

Ahoj.prosím podívej se na můj blog začínám s blogem díky moc

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama