Ankoku 1 -Minulosť

2. června 2009 v 2:50 | mishka132 |  A
" Sakura?, Sakura počuješ ma?" počujem hlas. Spoznávam v ňom svoju mamu.. Usmejem sa. Nejak som cítila že mamu tiež naplnil radostný pocit. Chcela som otvoriť oči a zbadať jej krásny úsmev. No na očiach som pocítila tlak. Rukami, ktoré som ledva zdvihla som si nahmatala tvár. Obväz? Áno mím cez oči až po temeno hlavy hrubú vrstvu obväzov. Začnem si konečne uvedomovať kde som. V Nemocnici. V mysli sa mi vyjavia útržky spomienok.


Flashback.

" Veľa šťastia zdravia, veľa šťastia zdravia, veľa šťastia milá Sakura. Veľa šťastia zdravia."
" Ďakujem ste všetci zlatý" poďakujem svojím najlepším kamarátom, ktorý sa mi následne hodia okolo krku. Keď sa oddelíme pribehne ku mne moja láska. " Všetko najlepšie čerešnička" jemným hlasom prehovorí a do rúk mi vloží retiazku. Síce ju nevidím ale súdiac podľa váhy a tvaru si domyslím čo to je. Otvorím oči. " Toshi?!" vykríknem a následne sa mu hodím okolo krku. Venujem mu na oplátku sladký bozk. " Smiem" spýta sa a ja prikývnem. Vezme retiazku a zapína mi ju na krk. Je strieborná a tvoria ju navzájom pospájané malé srdiečka. ( takú osobne mám haha)Znova mu vlepím na pery letmý bozk a aj s partiou sa vydávame do baru - osláviť moju 17ku. V bare to vrie. Je strašne plno no to nás neodradí a ďalej sa zabávame. K tomu patrí aj alkohol. Ale iba v primeranom množstve a to sme mi už dávno prekročili. Váľa to s nami na každú stranu. Toshi a ja sa stále nepúšťame. Nikto z kamošov si netrúfne nás rozdeliť keď sme práve v trošku perverznej nálade. Počas cesty do auta sa obdarúvame vášnivými bozkami a vzrušujúcimi dotykmi po celom tele. V aute by sme možno aj pokračovali no na 7 ľudí v 4or miestnom aute je trošku veľa tak sme to museli odložiť. Šoféruje môj brat. Naštartuje motor, zapne svetlá a už odchádzame smerom k lesu. Nikoho netrápi kde brácho keruje každý ma svoje záležitosti. No preberá nás prudký náraz. Ja s Toshim sedíme vzadu a ako asi jediná som pripútaná. Brácho sa snaží naštartovať mašinu no aj v našom stave sme zistili, že sme sa dostali na okraj lesa kde ústi veľký útes. Auto je našťastie vyvážené takže zatiaľ nehrozí pád. Brácho ktorý počas náraz stratil vedomie sa zošuchne pod sedačku a auto sa mierne nahne. Všetci panikárime. A to je naša chyba. Auta sa rúti dolu priepasťou.

End Flashback.

Spomenula som si. " M-Mami?" oslovím ju. " S-Sú v poriadku " stále koktám a neubránim sa vzlykom. " Kde sú? C-Chcem ich vidieť a Toshi? Nie je zranený" to už sa moje vzlyky premenili do obrovského plaču. " Sakura , j-ja je mi to ľúto, nikto okrem teba to neprežil , ani tvoj brat a ani Toshi , zachránil ťa len bezpečnostný pás" Nie. To nie je možné. Nemôžu byť mŕtvy. Všetci? Nie. Nie. Môj doterajší nárek je oproti hystérii ktorú práve prežívam chabé šepotanie. Môj krik sa ozýva pravdepodobne po celej nemocnici keďže počujem kroky sestričiek - ľahká ladná chôdza a kroky doktorov - rázna , disciplínu vyvolávajúca chôdza Cítim vlhkosť na obväzoch. - No slzy to nie sú.
" Krv?" ja krvácam z očí? Podľa maminých rečí asi áno. Je mi to vlastne jedno. Už nemám prečo žiť. Bodavá bolesť v očoch mi už nedovoľuje ani rozmýšľať. Pociťujem ostrie ihly v pravej ruke. Sú sedatíva. Upadám do hlbokého spánku.
Preberám sa znova v nemocnici. Aj keď mám stále cez oči obväzy . cítim nemocničnú vôňu/zápach. Toľko sterility je cítiť aj u bežného lekára a v nemocnici ho cítiť sto krát silnejšie. Počujem kroky.
" Slečna Haruno? Počujete ma?" kývnem na súhlas. " Ako sa cítite?" blbá otázka nie? Pred pár hodinami som zistila že som stratila priateľov, brata aj svoju životnú lásku ako sa už len môžem cítiť a po fyzickej stránke to nie je o nič lepšie. " Bolo už aj lepšie" jediné čo ma napadlo. " Pamätáte si čo sa stalo?" " Áno" odpovedám. " Mali ste vážne ohromné šťastie" ŠTASTIE ? radšej by som zomrela spolu s nimi. Toto vôbec nie je šťastie ale prekliatie. Nahlas sa radšej nevyjadrujem . Potom mi začal rozprávať o zraneniach čo som utrpela. " No začnem od dola , otvorená zlomenina píšťaly na ľavej nohe. Tri zlomené rebrá a jeden stavec + jeden stavec je nalomený. Vaše ruky utrpeli len značné odreniny ako ste sa kryli pred dopadom. " odmlčal sa. " A ešte jedna vec , prudký náraz hlavy o sklo auta spôsobila otvorenú ranu na čelnej kosti presnejšie zasiahnuté boli očnicové časti lebky. "
" Kam tým mierite" Doktor si nahlas povzdychol. " Nebyť vášho histrerického záchvatu očnicové kosti nemuseli prerezať optický nerv .Jednoducho ste slepá" Vravel to dosť odmerane. Ako keby som si zato mohla ja. Vlastne aj mohla. Až po chvíli som si plne uvedomila jeho slová. " Ste slepá." Som nevidiaca? Už niky neuvidím mamu , otca a ostatných? Je to trest. Zato že som prežila jediná. Aspoň tak si to vysvetľujem ja. Ako ONI ani ja už nikdy neuvidím na tomto svete nič.
Z nemocnice ma pustili až o tri mesiace. Zlomeniny rebier sa mi celkom zahojili no s nohou je stále problém. A oči?. Obväzy mi dali dole pred pár dnami. Podľa mami sú moje oči rovnako zelené len bez života. Už z nich vraj necítiť ten optimizmus ktorým som vždy vyžarovala. Vlastne nie len oči boli bez života ale aj ja sama. Všetko mi Ich pripomínalo. Všetko čo som pravdaže nahmatala. Boli to muky. Doma to nebolo o nič lepšie.
Boli to už tri dni čo ma pustili z nemocnice. Po dome som už behala ako pred tým. Nemienila som sa vzdať aj keď som ani nemienila žiť ako pred tým - bezstarostný teenegerský život. Zazvonil zvonček. Keďže celé dni nič nerobím akurát zavadzám išla som dvere otvoriť ja. " Prosím?" prihovorím sa. Dotyčný sebou trošku hrkol keď uvidel - slepú. " Vy ste Sakura?"
" Áno som prečo sa pýtate?" "
Toto vám posiela šerif" vzal moju ruku a vložil do nej ... retiazku??. " Našiel to vraj pri aute dole v rokline." Dodal. Po líci mi skĺzla slza. " Odkážte mu že veľmi pekne ďakujem. " dostala som zo seba. Onen chlap potom odišiel. Zavrela som dvere. " Sakura? Kto to bol?" ozvala sa mama.
" Nejaký pán on ... doniesol mi retiazku"
" Retiazku?" ozvalo sa už vedľa mňa. Ukázala som mame môj poklad. " Daroval mi ju v TEN deň Toshi." Mama mala Toshiho veľmi rada. Aj ju aj keď nie až tak ako man mrzí že - zomrel.
Zapla mi ju. Bruškami prstov som si po nej prešla. " Sakura , vieš v Japonsku mám kamarátku a vravela mi že jej sused predáva dom a no nechcela by si aby sme odtiaľto odišli?" preniesla. S otcom by nebol problém. On už totiž s nami nebýva. Dáva mi za vinu že jeho najmilejší syn zomrel kvôli mne. Mama ho za to takpovediac vysťahovala. On s tým nemal najmenší problém. A s tým sťahovaním. " Ak chceš" odpovedala som. " Sakura ,keby že tú ponuku vezmem nie kvôli mne ale kvôli tebe. Ja som síce stratila syna ale ty si stratila zbytok života. Ak ho chceš ďalej takto prežívať zničíš tým aj mňa." Nechcem aby mama trpela. A vlastne to nebol až taký zlý nápad. U

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama