FC Konoha-1.Kapitola

25. května 2009 v 22:09 | kushina-hime - 2008-10-30 |  F
,,Idem von!" kričím na ňu. ,,Kam to zasa ku*pip* ideš?? Do p*pip* aj so sku*pip* pípaním!!!" reve na mňa od počítača ale namiesto odpovedi počuje len buchnutie dverí za mnou. Povzdychla


som si a šla som si po bycikel. Už ma moja mama fakt začína štvať! Odkedy mame doma net, ide to s ňou dolu vodou. Okrem chodenia do práce, internetu a spania nerobí cely deň vôbec nič! Ale keď je otec doma tak sa počítaču ani nedotkne a hra vzornú manželku. Ale to ona iba predstiera. Ako náhle hlava rodiny vytiahne päty z domu už počujem ťukanie klávesnice, ale som ticho. Ako inak. Preto aj ja raz za čas potrebujem pokoj od povinností na ktoré mama s bratom zvysoka kašlú a ktoré robím za nich ja aby bol doma pokoj a kľud. Musím, ináč by otec nadával že si cely deň iba váľame šunky. No ja to určite nerobím a hlavne nie cez školský rok keď mam k domácemu upratovaniu aj úlohy kopu učenia. Ale čo už ja len narobím??? Sťažovať sa nemôžem, jedine kamarátom, ktorý ma vždy podržia, ale ani to nerobím. Ako sa hovorí :To čo je v rodine nech v rodine aj ostane. A keď už hovorím o rodine....Kým sa moja matka už konečne postavila od toho prekliateho kompu a od szeky(maďarský portál na chatovanie),kde trávi svoj voľný čas, ja som už zamykala uličné a sadala na bycikel. Konečne si nájdem chvíľku len pre seba, trochu vypadnúť a tak ale aj tak som sa na ňu otočila ,,Kam zas ideš??? Robotu si si už spravila??" skríkla na mňa znovu. ,,Preč, vrátim sa za dlhšie!" hlesla som len a už ma nebolo. Mierila som na svoje tajné miesto. Keď som vychádzala z dediny zamierila som na mne už známu cestu. Cestu ktorá si pamätala už všeličo, traktory, bycikle, autá, kone ba i bosé nohy. Sprevádzali ma len stromy a polia, niekedy kukuričné, slnečnicové ale aj obilne zemiakové a repkové. Len som sa nad tým pousmiala. Bol začiatok leta a tak to tam aj vypadalo. Zem bola suchá a listy stromov naokolo mali vďaka pražiacemu slnku okraje už hnedé. Ale aspoň pofukoval vánok, ktorý sa mi hral s mojimi hnedými vlasmi a zastieral mi nimi oči podobnej farby, vlastne takej istej, ale nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Mala som iné starosti. Musela som sa vyhýbať veľkým hrudám zeminy ktoré tu zanechali traktory, kombajny a ešte bohvie čo. Cesta mi dlho netrvala, predsa som už na ňu bola zvyknutá .Predo mnou sa objavil malý lesík do ktorého som po niekoľkokráte vošla. O chvíľku sa mi rozprestrel pohľad na nádhernú, teplom takmer nezničenú krajinu okolo. Bycikel som si oprela o najbližší strom a podišla som k jazeru uprostred tej malej kôpky stromov. Jazero nebolo príliš veľké ale zato bolo dosť hlboké. Jeho okraje lemovala divo rastúca tráva a sem-tam aj nejaké kriky čí rákosie. Vždy ma táto nádhera dokázala prekvapiť. Cítila som len že toto je jedine miesto na svete kde si môžem oddýchnuť. Cítila som sa tu v bezpečí, akoby ma príroda sama chránila a poskytovala mi útočisko. Proste som sa tu cítila taká slobodná a šťastná. Toto jazero aj s lesom navôkol som objavila len náhodou pri byciklovaní sa a ihneď som si ho zamilovala. Nebolo veľmi ďaleko od dediny, asi iba 4km. No aj tak som sem nechodila veľmi často, doma bolo vždy dosť prace. Teraz som si však konečne našla čas sem zájsť. Ľahla som si do mäkkej trávy, dala si ruky za hlavu a nabrala do pľúc čerstvý vzduch. Začala som rozmýšľať nad naším svetom, nad mojim zmyslom žiť a nad tým aké by to bolo žiť vo svete shinoby. Žiadne domáce prace iba vzrušujúce tréningy a misie. Ale viem že nič také neexistuje, to iba v mojich predstavách a snoch. Z premýšľania ma vytrhol známy zvuk. Niekto tu práve je a pred chvíľkou stúpil na vetvičku, ktorá sa zlomila. Prudko som sa posadila a rozhliadla sa navôkol na nikoho som nevidela. To prasknutie prišlo z prava, tak som sa postavila a otočila sa smerom ku kríkom. ,,Kto je tam?" opýtala som sa. ,,Tak kto si sakra?! Viem že tam si! Tak vylez!" skríkla som po chvíľke keď neprichádzala žiadna odpoveď. No neznámy mi neodpovedal ale namiesto toho som zbadala tieň ktorý vychádzal z krikov a pomaly sa približoval. Veď to je.......Sasuke Uchiha osobne! ,,Takže svet shinoby jestvuje!" šepla som potichu ale stále som bola trochu v šoku. Počkať niečo mi tu nesedí! Aha! Nemá čelenku tak to znamená že je u Orochimara. Mal na sebe voľne biele kimono ktoré mu odhaľovalo celkom pekne vypracovanú hruď, s fialovou mašľou vzadu a voľné čierne kraťase. Po boku mal zavesene puzdro a v ňom bola asi katana. Takto naživo je celkom pekný, teraz už viem ako sa cíti Sakura. ,,Čo odo mňa chceš alebo žeby ťa za mnou poslal Orochimaru?" spýtala som sa ho po dlhej odmlke. Premeral si ma očami a nasadil ultra-mega-cool-super-ľadový vyraz c.125.,,Vlastne ma posiela Orochimaru aj Akatsuki. Prišiel som ta požiadať o pomoc!" odpovedal mi takým studeným hlasom že mi prešiel mráz po chrbte. ,,O pomoc?! Odkedy Sasuke Uchiha žiada o pomoc? Nemá snáď ta slizká napodobenina hada dosť pokusných králikov? A pre tu bandu fanúšikov županov som bezcenná, ja totiž v sebe démona nemám!" vrátila som mu to aj s tým pohľadom. Mám taký silný pocit že keby nemusel ani by tu nebol. ,,Ach! Tak ti to vys-...",,Na to ani nemysli Sasuke! Ona je totiž naša! -ttebayo!" vyrušil nás oboch známy hlas. ,,Naruto Uzumaki?" otočila som sa naňho ale on sa na mňa len usmieval. Bol to taký úsmev plný povzbudenia ktorý môže vyčariť iba on! Noooo, musím uznať že takto naživo je to fešák! A poriadny! Úsmev som mu oplatila ale stále som bola zmätená. Čo sa to tu vôbec deje? Ako to že svet shinoby existuje? Čo tu ti dvaja odo mňa chcú? Na koho stranu sa mam pridať? Mala som stále veľa otázok a malo odpovedí. ,,Hej!´´ skríkla som na tých dvoch ktorý sa počas môjho rozmýšľania prepaľovali pohľadmi. Obaja so sebou trhli a konečne sa na mňa pozreli. ,,Takže od začiatku! Čo sa to tu sakra deje? Chcem aby ste mi to vysvetlili!" skríkla som na nich zmäteno. ,,Orochimaru+Akatsuki uzavreli s Konohou stávku...."začal Naruto ale Sasuke ho prerušil,, keď vyhráme my Orochimaru dostane Konohu a Akatsuki Naruta...",,ale keď vyhráme my Orochimaru sa nedotkne Konohy, mne dajú Akatsuki pokoj a Sasuke sa musí vrátiť." doplnil tentokrat Naruto ,,A v čom je háčik?" opýtala som sa a striedavo hľadela raz na jedného raz na druhého. ,,Noooo...Vieš...My budeme mat futbalový zápas a po tebe chceme aby si nás trénovala. Vieme že si v tom dobrá a na prípravy mame len 6 týždňov." vysvetlil mi to Naruto a Sasuke po ňom hodil znudený pohľad ala Shikamaru. ,,Aha takže o to ide. Ale ja neviem či som na to vhodná, hrám futbal len pol roka," Sakra! To mi len chýbalo! Skúšam si predstaviť seba ako trénerku a môj tým....Nieeeeeee! Hrozna predstava! Ale na druhej strane nemôžem ich sklamať keď kvôli mne došli z iného sveta. Hotovo! Rozhodnuté! ,,Som na tej dobrej strane!" šepla som potichu ale ti dvaja na mňa len ďalej čumeli asi to nepočuli. ,,Mohla by si to zopakovať?" opýtal sa ma Sasuke. ,,Som na tej dobrej strane!" zopakovala som hlasnejšie a postavila sa vedľa Naruta. Pozrela som sa naňho(bol odo mňa asi o pol hlavy vyšší) a usmiala sa. On mi úsmev opätoval a pozreli sme sa na Sasukeho. Keby sa mohlo pohľadom zabíjať už by som vďaka nemu bola dávno 2m pod zemou. ,,Takže si sa rozhodla dobre ale pamätaj si že vám dáme na frak aj bez teba. Nezabúdaj že existujú aj lepší od teba a nie je otázkou času keď sa nejaký pridá na našu stranu." prehovoril ľadovým hlasom. ,,Ale ja sa nebojím. Ja verím v sny a verím že sa aj plnia a ja im pomôžem ten ich splniť! -ttebayo!" odvetila som mu rovnako ľadovým hlasom. Otočil sa a pomaly odišiel. Ale aj tak sa naposledy otočil k nám. Vtedy som mu to uvidela v očiach. Žeby to bol ....smútok? Asi ľutuje to čo spravil. Mno asi to nechám tak. ,,Mimochodom volám sa Naruto Uzumaki a mojim snom je-.." ,,Je stať sa Hokagem. Ja viem. Máš v sebe kyuubiho, si pôvodným členom týmu 7 spolu so Sakurou Haruno, ktorá ma rada Sasukeho a Sasukem Uchihom, ktorý je teraz u Orochimara kvôli pomste." vysypala som naňho a pozrela sa hore. Díval sa na mňa strašne udivene až som sa skoro rozosmiala. Keď sa konečne akoby prebudil začal ,,mali by sme sa pripraviť, za chvíľu by mali doraziť." povedal mi. ,,Oni?! Takže vás príde viac? To si mi nevedel povedať skôr?" otočila sa naňho s prekvapením v očiach ale vyrušilo ma veľa puknutí okolo nás. Zrazu okolie zahalila kopa hmly ktorá pomaly ustúpila a ja som sa mala konečne možnosť poobzerať.....

Poznámky: Taaaaaaaaak a som tu s dalsou seriovkou.Nic moc zatial ale slubujem ze nabuduce to bude lepsie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama